Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Štefan Petic (1897 - 1972) - rodák

ŠTEFAN PETIC

(1897 – 1972)

0_Štefan Petic.jpg

V srdci Hornej Nitry, v obci Lazany narodil sa 28. augusta 1897 zbožným roľníckym rodičom synček, ktorému pri svätom krste dali meno Štefan, ktorý bol zo šiestich detí najmladší. Zdalo sa všetkým, že je Štefan chorý, lebo stále plakal. To trvalo vyše roka. Pán Boh mal so Štefanom svoje úmysly a pre neho svoje plány. Štefan pomaly rástol, ale farby nenadobúdal, vždy bol bledý a matka vzdychala: čo z toho chlapca len bude, veď ten nemá farby ani za grajciar.

Keď začal chodiť do školy, jeho život sa zmenil. Stal sa z neho usilovný žiak a mal nadanie na jazyky. Ovládal švabach, učil sa po maďarsky, nakoľko maďarčina bola úradná reč na území celého Slovenska.

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, aj mladý Štefan, ako 18-ročný, 1. októbra 1915 narukoval do Nitry. Odtiaľ bol na druhý deň transportovaný do výcvikového tábora v Trenčíne. V januári 1916 jeho prápor prevelili do Ruskopoľska do mesta Stojanova, kde ochorel na nohy. Neskôr bol v Kristinápole, v Jágri a nakoniec sa dostal do jednej z najväčších ruských pevností Brestlitovska. Na jeseň 1917 celý 13. pluk prevelili na taliansky front, kde vysilený Štefan ochorel na červienku a niekoľko mesiacov sa liečil v poľnej nemocnici Heidenschafte. Doliečenie do rekonvalescentu strávil v meste Zágreb. Tu sa nachádzali vojaci rôznych národností a Štefan mal možnosť zdokonaliť sa v nemčine, ruštine a v talianskom jazyku. Neskôr ho generál po „supravizite“ prepustil z armády, a tak sa 10. júla 1918 vrátil do rodných Lazian cez záhrady. Dedinou sa hanbil ísť, lebo bol bosý a ošklbaný. V Budapešti musel odovzdať svoje riadne topánky a dostal topánky bez podošvy. Radosť z toho, že je už doma pod otcovskou strechou sa opísať nedá; vždy pripomenú, že od radosti plakal.

Dobrí občania si ho srdečne vítali a každý sa tešil, že Števko Peticov je už z vojny doma. Suseda mu povedala: „Hm, tebe veru bolo hodno ísť na vojnu, veď si o celú hlavu vyšší.

Keď si Štefan v zimnom čase našiel voľné chvíle, vždy urobil niečo osožného aj pre druhých.

Viac ráz, keď sa mladí ľudia z dediny chystali zahrať divadlo, Štefan spravil kulisy. Tiež spravil pre dievčatá do kostola odznaky Umučenia Krista Pána, ktoré ešte stále nosievali v sprievode na Božie Telo a na Božské Srdce.

Čas z roka na rok utekal a Štefan musel pomýšľať na to, ako bude v budúcnosti. Preto, keď v časopise Posol vyšiel oznam, že mladíci sa môžu prihlásiť za bratov do Spoločnosti Ježišovej, po dlhšom uvážení sa rozhodol pre túto službu Bohu a tak sa 1. augusta 1922, Štefan rozlúčil s rodinou, poprosil o odpustenie a odišiel do Trnavy, odkiaľ s ostatnými ašpirantami ešte v ten deň odišiel do vily v Suchej. Tu pracoval ako robotník vo vinohrade, kočiš, oráč na koňoch.

Na začiatku noviciátu, ktorý začal 11. apríla 1923, robil len pomocné práce, najmä v kuchyni a tu sa mu naskytla možnosť naučiť sa variť a formovať svoj mladý život duševne i telesne. Jeho predstavení iste v plnej miere videli, v ňom jeho dobré vlastnosti, zbožnosť, svedomitosť, usilovnosť, vytrvalú ochotu iným dobre robiť, čistú myseľ, spokojnosť a úprimnosť; teda všetky dobré vlastnosti, preto mu hneď zverili v kláštore najvážnejšiu úlohu – kuchárčinu.

Zásada Peticova ako kuchára bola, aby kuchár nebol tlstý a tiež pre kuchára nie je slušné, keď kuchár každú chvíľu do úst niečo pohadzuje. Fr. Petic to nikdy nerobil. Chodil vždy s druhými do jedálne ku stolu. Uvedomil si, že každý rehoľník má sa snažiť stať sa svätým. A ako sa môže stať svätým, keď nevie sa ovládnuť. Fráter Petic zostavil na žiadosť predstavených aj kuchársku knihu: „Z kuchyne pre kuchyňu“. Kniha má 800 receptov z jeho vlastnej praxe.

Predstavení kláštora mu dali možnosť ďalej študovať. Mal sa sám rozhodnúť, a preto si vybral radšej prácu v kuchyni, s ktorou bol spokojný. A tak fráter vychoval jednu generáciu pátrov.

Po noviciáte pôsobil ako rehoľník v Trnave. Ďalej pôsobil v Bratislave, Ružomberku, Banskej Bystrici, Piešťanoch, Ivanke pri Dunaji. V zahraničí pôsobil v kláštoroch v Rakúsku vo Valksburgu, vo Sv. Ondrejovi a vo Viedni, kde navštevoval maliarsku školu. Jeho obrazy zo srdca obdivujeme. Maľovanie obrazov bolo jeho koníčkom. Najväčšími jeho dielami sú nástenné kostolné maľby v kostoloch v Lazanoch, Novákoch, Malackách, Rúbani a v ďalších. Z jeho obrazov sa mnohé zachovali v súkromných zbierkach a mnohé z nich môžete obdivovať aj na tejto vernisáži. Jeho túžbou bolo namaľovať tisíc obrazov, no namaľoval ich 995. Na svoj posledný obraz si spravil námet sám. Na tomto obraze je vyobrazená cestička z poľa, vedľa cestičky medzi dvoma lipami kríž, ktorý bozkáva starec s kosou na pleci, vedľa je riava bystrej vody, cez ktorú je most – lávka, cestička vedie do diaľky, kde sa čnie kostol a dedina.

Na sklonku života od roku 1960, sa jeho domovom stal novovzniknutý charitatívny dom v Rúbani, kde voľné chvíle trávil rozjímaním, spomienkami a maľovaním obrazov.

Fráter Štefan Petic zomrel v charitatívnom dome v Rúbani 9. júla 1972 vo veku 74 rokov. Jeho telesné pozostatky boli uložené na cintoríne v rodnej obci Lazany.

FOTOGALÉRIA - Vernisáž Štefana Petica - 28.08.2017


 

dnes je: 22.7.2019

meniny má: Magdaléna

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka